Prístup k archívnym dokumentom v novopripravovanom zákone o archívoch a registratúrach

Peter KARTOUS

Prístup k archívnym dokumentom, resp. v doterajšej odbornej terminológií i reči legislatívca využívanie a nazeranie do archívnych dokumentov je to, čo historika, vedca, regionalistu či občana najviac zaujíma. Pre archivára je to jeden z jeho principiálnych cieľov a pracovných postupov, záujemca o archívne dokumenty ním často oprávnene posudzuje kvalitu práce archívov a jeho zamestnancov.

V Rezolúcii Rady európskych spoločenstiev čís. 9l zo l4. novembra l99l sa veľmi výstižne konštatuje dvojjediná úloha archívov ako východiska rozhodovacieho procesu vo verejnom sektore a významnej súčasti národného kultúrneho dedičstva. V nej sa ďalej prízvukuje nevyhnutnosť legislatívy týkajúcej sa otvorenia historických archívov verejnosti, ďalej skutočnosť, že európske archívne dedičstvo poskytuje nezastupiteľný zdroj pre napísanie dejín Európy, resp. jednotlivých krajín, ďalej, že dobre spravované a prístupné archívy stále viac prispievajú k demokratickému fungovaniu spoločnosti, ako aj že primeraná archívna politika a efektívna správa archívov vytvoria podmienky pre požadovaný prístup k ním.

Prirodzene tieto myšlienky už desať rokov vnímame ako súčasť nášho snaženia o efektívnejší prístup k archívnym dokumentom.

Už novela zákona o archívnictve zo 4. decembra l99l v časti o využívaní archívnych dokumentov konštatuje, že každý je oprávnený využívať pre svoje potreby, ako aj na študijné a iné účely archívne dokumenty. Novela rozlišuje, tak ako to bolo aj v pôvodnom zákone z roku l975 dve kategórie využívania archívnych dokumentov, a to nazeranie do archívnych dokumentov a štúdium archívnych dokumentov. Zákon ďalej definuje, za akých podmienok môže každý nazrieť do archívnych dokumentov a žiadať z nich výpisy , odpisy a reprodukcie a konštatuje, že odopretie súhlasu sa viaže na fakt, ak by ním boli ohrozené štátne alebo spoločenské záujmy alebo právom chránené záujmy dosiaľ žijúcich osôb. Zároveň však vymenúva štátne orgány a iné právnické a fyzické osoby, ktorým nazretie nemožno odoprieť.

Za obdobných podmienok sa liberalizovalo aj štúdium archívnych dokumentov, navyše s tým, že dovtedajšia lehota veku archívnych dokumentov, ktoré nemožno študovať, sa znížila z 50 rokov na 30 rokov.

Prirodzene aj tento nesporne demokratizovaný a legislatívne fixovaný stav prístupu k archívnym dokumentom sme vnímali spolu aj s bádateľskou verejnosťou ako prechodný stav. Možnosti štúdia archívnych dokumentov sa posunuli , z pohľadu dnešných dní, až na dokumenty, ktoré vznikli do roku l970. Táto skutočnosť uspokojila aj väčšiu časť historikov zaoberajúcich sa modernými či súčasnými dejinami našej spoločnosti, nie však všetkých, najmä v súvislosti so štúdium archívnych dokumentov vzniknutých z činnosti komunistickej strany z rokov l970 – l990.

Spomenúť môžeme čulú korešpondenciu Historického ústavu SAV s ministrom vnútra Slovenskej republiky i naše rokovania s riaditeľom ústavu a s viacerými historikmi, zaoberajúcimi sa súčasnými dejinami. Pre sprístupnenie fondov KSS a spoločenských organizácií bývalého režimu sa veľa urobilo aj ich odtajnením ministrom vnútra v roku l999. Prirodzene ani tento akt neodstránil 30- ročnú lehotu pre využívanie archívnych dokumentov.

Komisia, ktorá pripravuje nový zákon o archívoch a registratúrach, ako aj naň nadväzujúce tri vyhlášky, z ktorých jedna sa týka aj prístupu k archívnym dokumentom, sa veľmi intenzívne zaoberala touto problematikou. Zákon podľa plánu práce Legislatívnej rady Vlády SR predkladá Ministerstvo vnútra SR v októbri t.r. V ňom chceme v súlade s archívnou legislatívou vo svete a osobitne v krajinách Európskej únie nanovo definovať a upraviť prístup k archívnym dokumentom. Už súčasná podoba návrhu tohto zákona umožňuje konštatovať, že pre odbornú verejnosť bude nepochybne najzaujímavejším prvkom zrušenie všeobecnej lehoty neprístupnosti archívnych dokumentov. Na druhej strane zrušenie lehoty, ako na to upozorníme neskôr, si vyžiadalo presnú špecifikáciu podmienok obmedzenia prístupu.

Komisia vychádzala z podrobného preštudovania noriem členských štátov Európskej únie i samotnej Európskej rady. Navyše prístup k archívnym dokumentom je ďalšou relevantnou oblasťou, ktorá je v Európskej únii upravená, aj keď sa týka výlučne prístupu k dokumentom orgánov a organizácií Európskej únie. V praxi ide o slobodný prístup k informáciám. Je známe Rozhodnutie Európskej rady z 20. novembra l993 o prístupe verejnosti k dokumentom. Prístup je upravený formou osobitného kódexu, ktorý nadväzuje na Deklaráciu o prístupe k informáciám, ktorá je prílohou Záverečného aktu k Zmluve o Európskej únii. Tento kódex podrobne špecifikuje režim poskytovania informácií, vrátane vymedzenia okruhu informácií, ktoré sa nebudú poskytovať .

Základné princípy kódexu sú tieto :

-	verejnosť má mať čo najširší prístup k dokumentom Európskej komisie a Európskej rady,
-	žiadosť o poskytnutie informácie má byť podaná písomne a má čo najpresnejšie identifikovať žiadaný dokument,
-	poplatok za poskytnutie kópií dokumentov musí byť primeraný,
-	inštitúcie Európskej únie môžu odmietnuť informácie týkajúce sa verejnej bezpečnosti, medzinárodných vzťahov, stability meny, súdnych rozhodnutí, ochrany súkromia, obchodného a priemyselného vlastníctva, finančných záujmov spoločenstva a pod.

Je známe i nedávne odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o európskej politike prístupu k dokumentom (prijal Výbor ministrov l3. júla 2000), kde sa odporúča, aby vlády členských štátov vykonali všetky potrebné opatrenia a kroky k :

I/	prijatiu právnej úpravy o prístupe k dokumentom a
II/	rozšíreniu Odporúčania, v čo najväčšej možnej miere, všetkým dotknutým orgánom a osobám.

Odporúčania prirodzene zdôrazňujú význam prístupu k archívnym dokumentom s cieľom lepšie pochopiť zložitosť historických procesov vo všeobecnosti a osobitne historických procesov v 20. stor. V komentári sa zdôrazňuje, že v niektorých krajinách sú verejné dokumenty prístupne bez akéhokoľvek osobného obmedzenia s výnimkou, ak je právo prístupu obmedzené potrebou zachovať dôvernosť informácií týkajúcich sa aspektov národnej bezpečnosti, zahraničnej politiky, verejného poriadku alebo súkromia jednotlivcov. Čiže neuplatňuje sa žiadna všeobecná lehota neprístupnosti.

Ak nejde o takýto prípad, s cieľom dosiahnuť rovnováhu medzi právom na historické poznanie a právom na ochranu záujmov štátu a súkromia jednotlivcov, môže sa vymenovať rad primeraných hraničných lehôt prístupu. Sú tieto :

a/	všeobecná lehota neprístupnosti, ktorá obyčajne nepresahuje 20 alebo 30 rokov, a ktorá sa automaticky aplikuje na dokumenty, ak ich sprístupnenie nemôže ohroziť ani záujmy štátu alebo ani záujmy jednotlivcov,
b/	dlhšia lehota neprístupnosti, ktorá obyčajne nepresahuje 50 rokov, pre dokumenty týkajúce sa zahraničnej politiky, obrany alebo zachovania verejného poriadku,
c/	rôzne lehoty neprístupnosti (napríklad od l0 do 70 rokov po uzavretí spisu alebo od l00 do l20 rokov od narodenia dotknutého jednotlivca) pre dokumenty alebo spisy obsahujúce dôverné právne, daňové, zdravotné alebo iné podrobnosti týkajúce sa súkromných osôb.

V tomto duchu, ale aj v súlade s ďalšími legislatívnymi normami sa koncipovali príslušné paragrafy v nami pripravenom zákone o archívoch a registratúrach.

Komisia pre prípravu zákona o archívoch a registratúrach zvážila skutočnosť, že všeobecná lehota neprístupnosti nie je jednotne zavedená vo všetkých štátoch európskej únie, ako aj v ďalších štátoch sveta a rozhodla sa, tak ako sme to už avizovali vpredu, pre jej zrušenie. Do úvahy sme brali aj zákon č.2ll/2000 o slobodnom prístupe k informáciám. V navrhovanom paragrafe l4 nášho návrhu zákona sa konštatuje, že každý má právo na prístup k archívnym dokumentom uloženým v archíve. Ďalej sa konštatuje, že prístup sa uskutočňuje na základe písomnej žiadosti resp. vyplnenia bádateľského listu a ten archív umožňuje štúdiom, vyhotovovaním odpisov, výpisov, potvrdení a reprodukcií.; Žiadateľ je povinný pri zverejnení údajov, ktoré získal prístupom k archívnym dokumentom uviesť názov archívu, názov archívneho fondu alebo názov a mená spracovateľov archívnej pomôcky, z ktorých údaje čerpal. Archív vyhotovuje výpisy, odpisy, potvrdenia z archívnych dokumentov a reprodukcie archívnych dokumentov podľa svojich možností a za úhradu.

Navrhovaný zákon ďalej v paragrafe l5 hovorí o obmedzení prístupu. Prístup k archívnym dokumentom sa obmedzí ak,

a/	by tým mohla byť ohrozená bezpečnosť štátu, jeho obrana, zahraničné, politické, hospodárske alebo finančné záujmy alebo ak to vyplýva z medzinárodných zmlúv,
b/	by tým mohli byť ohrozené práva a právom chránené záujmy žijúcich osôb,
c/	by tým mohlo dôjsť k ohrozeniu ich fyzického stavu,
d/	to vylučujú podmienky, za ktorých boli uložené v archíve,
e/	žiadateľ porušil bádateľský poriadok archívu.

Zákon umožňuje archívu obmedziť prístup k archívnym dokumentom, ak tieto nie sú sprístupnené. O platnosti obmedzení v bode a/ a b/ rozhoduje archív vtedy, ak si to pôvodca archívnych dokumentov vyhradil pri ich odovzdaní do archívu.

V našom návrhu zákona sa ďalej konštatuje, že prístup k osobným údajom je možný v princípe po uplynutí 90 rokov od vzniku záznamu, resp. ak ide o žijúcu osobu, s jej overeným súhlasom. Zákon ďalej podrobnejšie definuje, komu nemožno obmedziť prístup – pôvodcovi archívneho fondu a jeho právnym nástupcom, štátnym orgánom, obciam a iným právnickým osobám a fyzickým osobám v súvislosti s ich činnosťou, prípadne žiadateľovi, ktorého sa týkajú údaje. Samostatný paragraf sa napokon zaoberá osobitnými povoleniami prístupu.

Sme presvedčení, že navrhované znenie zákona o archívoch a registratúrach, po schválení v slovenskom parlamente a s predpokladanou účinnosťou od l. júla 2002, bude plne kompatibilné s európskou legislatívou a umožní aj historikom najnovších dejín prístup aj k najmladším archívnym dokumentom odovzdaných do archívov formou štúdia.